Spokojný klient
Keď som nosil už piate okuliare (nie že by som ich tak často strácal) a zrak sa mi horšil už nielen do blízka, ale aj do diaľky, vtedy mi moja optička poradila operáciu horných viečok. S odôvodnením, že ťažké viečka mi môžu ťažiť ba i deformovať očné gule.
Kým som tú informáciu spracoval, prešiel polrok (som muž). Za ten čas som stretol kamošku, ktorá takú operáciu absolvovala a nevedela si ju vynachváliť. Potešil som sa, že ju vidím (bola už bez vačkov pod očami) a ešte radšej som bol, že aj ona vidí mňa. To ma obodrilo ku konzultácii na klinike. Tam v časovom horizonte polhodinky odbúrali posledné moje pochybnosti.
Iné však pribudli pri čítaní formulára, ktorý som musel podpísať krátko pred operáciou. Zistil som však, že pri horných viečkach je omnoho menej prípadných komplikácií, takže som sa rozhodol pre túto operáciu.
Bolo to moja prvá operácia v živote, ktorú som prekecal s operujúcou. Bola ňou dr. Hudáková. V lokálnej anestéze som pobudol debatujúc 90 minút. Varovali ma, že po jej doznení ma budú bolieť viečka. No bolesť sa nedostavila ani náznakom. Niekoľko dní som si prikladal chladné veci na viečka a strašil ľudí prilepenými stripmi na viečkach. A odvtedy už bolo len lepšie.
Viečka odpúchali a a ešte stále odpúchajú. Akurát slnku som sa bránil slnečnými okuliarmi do diaľky. O týždeň som už sprevádzal turistov, čo je moja profesia. Na najbližšej talkshow, ktorú som moderoval po lete, už viacerí nespoznali, že som po operácii.
Sú to už 3 mesiace, odkedy nemám večer pocit ťažkých viečok. A hlavne lepšie vidím. Oči si oddýchli.
